Psychológ radí

Poruchy správania - Úvod

  >   Špecifické vývinové poruchy správania

  >   Iné poruchy správania, ktoré môžu byť pridružené k poruchám pozornosti, alebo sa môžu mylne javiť ako poruchy pozornosti

        Špecifické vývinové poruchy správania

V literatúre sa stretávame s rôznym pomenovaním špecifických vývinových porúch. Termín ĽDE (ľahká mozgová encefalopatia) bol nahradený termínom ĽMD (ľahká mozgová dysfunkcia). Pod týmito termínmi sa mohli skrývať rôzne symptómy, ktoré boli ťažko diagnostikované a zaraditeľné. Kritériá diagnostiky sa zdokonaľujú v závislosti od nadobúdaných vedomostí.

V súčasnej dobe sa používajú dva klasifikačné systémy a to:

1. MKCH-10, Medzinárodná klasifikácia chorôb. Ide o systém Svetovej zdravotníckej organizácie (The International Clasification of Diseases, 10th edition; ICD-10)
2. DSM-IV, The Diagnostic and Statistical Manual of Mental Disorders, 4th edition. Ide o klasifikačný systém Americkej psychiatrickej asociácie.

Tieto systémy obsahujú diagnózy z oblasti rovnakej problematiky. Názvy diagnóz, vymedzenie príznakov správania vymykajúceho sa norme, sú rôzne. DSM-IV vyžaduje, aby šesť a viac symptómov príznačných pre hyperaktivitu a impulzivitu (hyperaktivita obsahuje šesť symptómov a impulzivita tri symptómy) pretrvávalo najmenej šesť mesiacov a ich následkom je neprispôsobivosť dieťaťa. Je možné, že deti bez symptómov nedostatočnej kontroly impulzivity by mohli spĺňať diagnostické kritéria pre ADHD. MKCH-10 vyžaduje aby aspoň jeden s príznakov impulzivity pretrvával po dobu najmenej šiestich mesiacov. MKCH-10 nezachytáva menej výrazné poruchy správania, čo môže mať dôsledok absencie špeciálnej výchovy a podpory.

Špecifické poruchy správania sú podmienené narušením čiastočných funkcií, ktoré sú zodpovedné za riadenie, reguláciu a integráciu rôznych prejavov správania jednotlivcov, u ktorých nie je znížená inteligencia. Príčinou ťažkostí je hyperaktivita, neschopnosť sebakontroly a sebaregulácie, alebo závažné narušenie pozornosti. Takto postihnutí reagujú nežiadúcim spôsobom, avšak podstatou správania nie je negácia bežných noriem správania, ale neschopnosť svoje správanie ovládať, alebo vnímať čo je od neho v určitej situácií očakávané (Vágnerová, 2001).

Porucha pozornosti - ADD, Attention Deficit Disorders, (klasifikačný systém DSM-IV) je vývinová porucha charakteristická neprimeraným stupňom pozornosti. Ide o neschopnosť zamerať pozornosť hlavne na informačný proces.

Porucha pozornosti s hyperaktivitou - ADHD, Attention Deficit Hyperactivity Disorders, (klasifikačný systém DSM-IV) je vývinová porucha charakteristická veku dieťaťa neprimeraným stupňom pozornosti, hyperaktivity a impulzivity. (Podľa klasifikačného systému MKCH-10 ide o hyperkinetickú poruchu.)

        Iné poruchy správania, ktoré môžu byť pridružené k poruchám pozornosti, alebo sa môžu mylne javiť ako poruchy pozornosti

Porucha správania je charakterizovaná asociálnym, delikventským alebo agresívnym vzorcom správania. Môže sa prejaviť už v rannom detstve agresivitou, klamaním, krádežami, opakovaným porušovaním pravidiel, ktoré majú tendenciu pretrvať do dospelosti.

Emočné poruchy sú sprevádzané kolísaním emočných ladení, pretrvávajúcou zlou náladou, negatívnym pohľadom na svet, poruchou spánku a chuti k jedlu, ťažkosti s myslením a koncentráciou, úzkosť niekedy aj myšlienky na samovraždu, vyhýbane sa spoločnosti, nízkou toleranciou záťaže.

Úzkostné poruchy sa prejavujú strachom, úzkosťou napríklad z odlúčenia, z neznámych ľudí, z nových miest, zo záťažových situácií atď.

Obsedantno-kompulzívne poruchy – OCD sa prejavujú nutkavou potrebou urobiť nejakú činnosť, vykonať rituál alebo sa zoberať nejakou predstavou. Čím viac sa postihnutý bráni naplniť tieto potreby, tým sa nutkanie až neznesiteľne zväčšuje.

Tourettov syndróm sa vyznačuje opakovanými zášklbmi tela. Tieto motorické tiky môžu byť sprevádzané s vyrážanými zvukmi, vokálnymi tikmi. Potláčanie zvyšuje napätie. Tieto obtiaže sa prejavujú okolo ôsmeho roku a niekedy pretrvávajú do dospelosti.

Autizmus, Aspergerov syndróm. Tejto problematickej oblasti venujeme pozornosť v tejto časti.

Psychotické poruchy spôsobujú stratu kontaktu so skutočnosťou. Postihnutí počujú vo svojej hlave hlasy, trpia halucináciami, ktoré považujú za skutočné.

Porucha opozičného vzdoru – ODD, oppositional Defiant Disorders, sú sprevádzané častými výbuchmi, nadmernou hádavosťou s dospelými, opakovaným odmietaním plniť požiadavky dospelých, obviňovanie druhých z vlastných previnení, urážlivosťou, častým rozhnevaním sa, úmyselným obťažovaním druhých, zlomyseľnosťou, pomstychtivosťou, stratou schopnosti prispôsobiť sa.

Agresivita sa prejavuje nedostatkom sebaovládania, neznášanlivosťou, antisociálnym správaním ako bitky a krádeže.

Poruchy príchylnosti sú spôsobené opakovaným alebo dlhodobým odlúčením od rodičov alebo problémovým vzťahom s rodičmi. Táto porucha sa prejavuje napríklad zlým sebaovládaním, krátkodobým udržaním pozornosti.

Špecifické vývinové poruchy učenia bývajú sprevádzané s ADHD a ADD a naopak poruchy pozornosti môžu sekundárne navodiť poruchy v učení. Špecifickým vývinovým poruchám učenia sa venujeme v tejto časti.

Somatické ochorenia sú prezentované poruchou sluchu a zraku, záchvatmi, následkami poranenia hlavy, nesprávnou výživou, nedostatkom spánku. Tieto ochorenia môžu mať za následok poruchy správania.

Narušením vývinu dieťaťa vyššie uvedenými poruchami správania môže dôjsť k sekundárnej poruche pozornosti, ktorá sa môže javiť ako ADHD, ADD.

Nadanie môže byť sprevádzané prejavmi podobnými prejavom špecifických vývinových porúch správania ale aj iných porúch správania. Objavujú sa napr.:

• hyperaktivita,
• odmietanie autority,
• neprispôsobivosť v komunite rovesníkov,
• sociálna plachosť,
• individualizmus,
• zvýšená senzitivita.

Nadanie zasahuje celú osobnosť jedinca. Vývin je charakterizovaný asynchrónnosťou a vyžaduje si adekvátne poznanie a s tým súvisiace špeciálne pedagogicko-psychologické prístupy. Ak sa k nadaniu pridruží porucha správania jedinec akoby bol s dvoma diagnózami. Ide o zložité zlúčenie, v ktorom sa porucha správania a nadanie navzájom ovplyvňujú a vytvárajú jedinečný vzorec osobnosti dieťaťa s potrebou individuálneho prístupu pri výchove a vzdelávaní.

                   Školská zrelosť
Zahŕňa fyzickú a duševnú dispozíciu potrebnú pre vstup do školy. Je výsledkom dovtedy prebiehajúcich procesov  vo vývoji dieťaťa, umožňuje úspešne zvládať požiadavky školy.

Je to zrelosť:

1. fyzická
2. percepčná a kognitívna        
3. sociálna, emocionálna a motivačná

1. Fyzická zrelosť je veľmi individuálna. Dnes sú vo všeobecnosti deti väčšie a vyspelejšie, ako tomu bolo v minulosti. Za orientačné sa považujú priemerné hodnoty:
dievčatá – výška: 105 až 115 cm; hmotnosť: 19 až 23 kg
chlapci – výška: 110 až 118 cm; hmotnosť: 18 a 24 kg

2. Percepčná a kognitívna zrelosť
Úroveň detského organizmu musí pri začatí školskej dochádzky dosahovať určitú úroveň vnímania a poznávania.
- zrakové vnímanie – dieťa by malo rozlišovať a pomenovať rôzne tvary (štvorec, kruh...), poznať niektoré písmená a číslice
- zraková diferenciácia – rozlišovať predmety, vyhľadávať rovnaké (jablká medzi hruškami), odlišovať rôzne
- zraková analýza a syntéza – skladať a rozkladať obrázky, fotky, stavebnice...

- sluchové rozlišovanie – rozpoznať prvé písmeno v slove, cvičiť sa v rozložení slov na hlásky a v ich spájaní do slov
- sluchová diferenciácia – rozlišovať zvuky, poznať niektoré hudobné nástroje, napodobňovať rytmus vytlieskavaním
- sluchová orientácia – hádať, ktorý predmet/zviera vydáva aký zvuk
- sluchová analýza – rozpoznávať, ktorou hláskou začína a končí slovo, vymýšľať slová, vety, príbehy, začínajúce na určitú hlásku

- priestorová orientácia – rozlišovanie polohy vecí/osôb v miestnosti, na obrázku; správne používanie pojmov dole/hore, vpravo/vľavo atď. Dieťa by napr. malo dokázať popísať cestu z domu do obchodu ap.

- rozumové schopnosti

Prvák by mal byť schopný chápať realisticky. V praxi to znamená:

• rozlišovať jednoduché pojmy súvisiace s časom (včera – dnes)
• logicky rozmýšľať o pojmoch (na čo slúžia dvere, stôl...)
• triediť veci podľa veľkosti, množstva, druhu, materiálu...
• poznať farby
• ovládať jednoduché počtové operácie – sčítať = pridávať; odčítať = uberať – napr. spočítať si prsty na rukách...
• pamäť

Rodičom sa odporúča trénovať pamäť detí pred nástupom do školy. Vhodnou pomôckou sú rôzne riekanky, básničky, krátke rozprávky ap. Pomôcť môžu aj cvičenia, na základe ktorých si dieťa má zapamätať určité množstvo, poradie či dané predmety. Napr. dones z kúpeľne uterák, mydlo a hrebeň. Spočítaj v kuchyni varešky...

Reč

Nesprávne vyslovovanie hlások, slabík, slov je potrebné podchytiť ešte pred nástupom do školy. V 1. ročníku sa od dieťaťa vyžaduje už správna výslovnosť a bohatá slovná zásoba. Za primerané sa považuje očakávať od prváka slovnú zásobu v rozsahu cca 10 000 slov a viac. Dieťa by malo správne skloňovať, časovať a používať správny slovosled.

Grafomotorika

Je nevyhnutná k získaniu schopnosti písať. Pri nástupe do 1. ročníka by dieťa malo dokázať napodobniť geometrické tvary, jeho kresba by mala byť bohatá na detaily. Obrázky majú mať primerané proporcie i detaily (napr. na ruke 5 prstov).

Lateralita

Dôležitým ukazovateľom vyzretosti je aj tzv. lateralita. U väčšiny detí  býva jedna ruka (ale aj noha, oko...) šikovnejšia. Ak sa potvrdí súhlasná dominancia ruky a oka (napr. obe pravé), ide o vyhranenú dominanciu. Ak je dominantná ľavá ruka a pravé oko, ide o skríženú lateralitu. Známa je aj nevyhranená, kedy dieťa používa obe ruky v rovnakej miere. Pre úspešné zvládnutie požiadaviek školy je najideálnejší prvý prípad. Avšak skúsené učiteľky v 1. ročníku dokážu bez problémov naučiť písať a čítať všetky deti.

3. Sociálna, emocionálna a motivačná zrelosť
- sociálna
V predškolskom veku sa okruh ľudí okolo dieťa rozšíril z rodičov na kamarátov, personál v škôlke. Toto „zoznamovanie sa“ je dobrým predpokladom pre spoluprácu medzi spolužiakmi v 1. ročníku, bez ktorej je adaptácia v školskom prostredí ťažká.

Prvák musí byť schopný pracovať v skupine, tlmiť svoje požiadavky v snahe dosiahnuť spoločné dobro. Sociálna zrelosť sa prejavuje aj v zvládaní samoobslužných činností – sám sa obliecť, ísť na WC, naobedovať sa v jedálni. Množstvo takýchto situácií navodzuje spočiatku aj u zrelého a na školu pripraveného dieťaťa stres, no je otázkou času ich zvládať k spokojnosti učiteľov, rodičov a najmä samotného školáka. 

- emocionálna
Časté kolísanie  a striedanie nálad – čo bolo snáď u škôlkara bežné, sa v škole toleruje málokedy. Samozrejme, ani začiatok školskej dochádzky nemôže potlačiť osobnosť dieťaťa, no je potrebné rozlišovať, čo je výsledkom nesprávnej, či nedostatočnej výchovy a čo skutočný prejav detského „ja“.
Emocionálna zrelosť sa vyznačuje primeranou emočnou stabilitou. Afektované správanie ustupuje do úzadia, prejavy hnevu sú skôr iba slovného rázu, bez fyzických atakov.    

- motivačná
Záujem o hru pretrváva aj v škole, no dieťa čoraz viac inklinuje k školskej práci. K správnej motivácii je vedené učiteľom, ako aj rodičmi doma. Stupeň motivácie učiť sa je na začiatku školského roku podstatne nižší ako na konci. Dieťa spočiatku ťažšie opúšťa hru, ktorá bola doposiaľ jeho celodennou úlohou (hoci sa ňou nevedomky učilo). Uvedomovanie si „plnenia si povinností“ je veľmi individuálne a postupné. Práca na úlohe v danom momente (bez ohľadu na náladu), dodržiavanie rovnakého pracovného tempa s ostatnými spolužiakmi, sústredenie sa... to všetko sa dieťa postupne učí.   

(Ne)ZRELÝ prvák
Dostatočná zrelosť je teda závažnou podmienkou toho, aby malý školák zvládol náročné požiadavky školy. Objasňuje Dr. Smiková: „Dieťa, ktoré je dostatočne zrelé, lepšie využíva svoje schopnosti. Jeho pozornosť je kvalitná a koncentrovaná, lepšie sa sústredí a vydrží lepšie pracovať, je vyrovnané, odolnejšie voči stresu. Miera záťaže daná školou je preňho zvládnuteľná. V tomto zmysle sa zrelosť stáva podmienkou kvalitnejšieho učenia a teda aj lepšieho výkonu dieťaťa. Platí to aj opačne, nezrelé dieťa nedokáže vďaka svojim nedostatočne rozvinutým schopnostiam zvládať nároky školy. Prejavy ako: oneskorený vývin reči, citová labilita, hravosť, nadmerná pohyblivosť, rýchla únava pozornosti, zábudlivosť, neschopnosť vyčleniť podstatné zo získaných informácií, znížená práceschopnosť, nepozornosť, vyrušovanie, neschopnosť dokončiť prácu, odmietanie písať domáce úlohy, zvýšená únava, strach zo školy, priveľa námahy na učenie, ťažkosti v prispôsobení sa kolektívu atď., indikujú na neschopnosť zvládať požiadavky školy.“

Ukazovatele zrelosti detského organizmu (podmienené požiadavkami školy)

• pomer výšky a hmotnosti – závažné sú len extrémy, t. j. veľmi malé a slabé deti môžu mať kvôli telesnej stavbe problémy
• tzv. „filipínska miera“: dieťa si dočiahne pravou rukou cez hlavu na ľavý ušný lalôčik
• premena postavy („prvá premena telesnej stavby“),  stráca sa detská tuková vrstva na úkor svalov, menia sa telesné proporcie – postava sa preťahuje, predlžujú sa  končatiny,  zužuje sa trup, zmenšuje  sa veľkosť hlavy v pomere  k telu
• vývin zubov, tzv. „kostný vek“ – dieťa má kompletný mliečny chrup, začína sa výmena mliečnych zubov za trvalé (v súčasnosti je bežné, že k vypadávaniu mliečnych zubov dochádza skôr)
• koordinácia  pohybov, lepšie šetrenie silami,  schopnosť vykonávať drobnejšie a presnejšie pohyby
• realistickejšie chápanie sveta
• menšia závislosť na okamžitých potrebách
• rozlišovanie častí a detailov – v akustickej a vo vizuálnej sfére
• kontrola impulzov a citov, schopnosť odložiť svoje plány
• väčšia vytrvalosť, dlhšia pozornosť

Pozor! Telesná zrelosť sama osebe nie je spoľahlivým ukazovateľom zrelosti, zvlášť v súčasnosti, kedy sa telesný vývin detí urýchľuje.

Školská pripravenosť

1. Úroveň rodiny
Pripravenosť dieťaťa na školu vyjadrujú viaceré ukazovatele. Jedným z nich je vnímanie potreby učiť sa. Tento postoj dieťa čiastočne kopíruje od svojich rodičov... „Pre rodičov má vzdelanie určitú hodnotu, ktorá sa prejaví v ich postoji ku škole. Deti tento postoj preberajú a pod ich vplyvom sa rozvíja ich motivácia ku školskej práci. Škola sa preto môže stať  miestom konfrontácie rozdielneho hodnotového systému rodiny a spoločnosti. Podstatné je to napr. u detí z nižších sociokultúrnych vrstiev alebo minoritných etník. Naopak, rodina, kde sa jej dospelí členovia niečomu učia, čítajú, navštevujú kultúrne akcie, zastávajú dôležitú profesijnú rolu, ku ktorej je potrebné náležité vzdelanie – to všetko dieťaťu názorne ukazuje, na čo je dobré sa vzdelávať,“ pripomína Dr. Smiková.

Rodiny z nižších sociálnych vrstiev síce väčšinou význam vzdelávania nepopierajú, ale v ich reálnom živote sa viac uplatňujú iné vlastnosti a zručnosti. Väčšinou také, ktoré sú na vzdelaní nezávislé a nie sú ani veľmi významné pre školskú úspešnosť. Ako dodáva zo skúseností zo svojej praxe Dr. Smiková: „V rodinách z nižších sociálnych vrstiev je najdôležitejším ukazovateľom úspechu zárobok a množstvo vecí, ktoré sa z neho dá zadovážiť. V takýchto rodinách sa za známky nechváli, námaha, ktorú dieťa na učenie vynakladá, sa často znehodnocuje, a to je dôvod, prečo sa dieťa časom prestáva učiť. Postupne nárokom školy nestačí, pretože je vychovávané inak. Ak nechápe zmysel vzdelávania, stáva sa pre neho škola zbytočnou povinnosťou, ktorú rešpektuje len formálne. Problém tkvie hlavne v tom, že cíti rozpor medzi tým, čo rodičia hovoria a ako sa správajú. Avšak dieťa prijíma skôr hodnoty, podľa ktorých rodina skutočne žije, ako tie, o ktorých len hovorí.“

2. Sociálna pripravenosť
Postoje,  ktoré si dieťa prináša z domu, sa prejavujú aj v jeho správaní v škole. Táto sociálna pripravenosť má viacero podôb. Prvá je v tzv. rozlišovaní rolí, objasňuje Dr. Smiková: „Dieťa pripravené na školu by malo byť schopné rozlišovať rôzne roly a správanie, ktoré s nimi súvisí. Teda by malo vedieť, ako sa má správať k svojmu učiteľovi. To je ťažké pre deti, ktoré uvažujú ešte egocentricky. Napr. sa k učiteľom správajú príliš familiárne. Alebo u nich učiteľ, ako nová a neznáma osoba, vyvoláva obrannú reakciu, čo sa môže prejaviť tzv. mutizmom – neurotickým útlmom reči, kedy dieťa odmieta s učiteľom rozprávať, napriek tomu, že so známymi osobami komunikuje.“

3. Verbálna úroveň
Svoju rolu hrá aj úroveň reči a chápania u dieťaťa. Dr. Smiková upozorňuje na jav, ktorý nie je u prvákov ojedinelý: „Ak dieťa nerozumie učiteľovi, horšie sa v situácii orientuje a celkom logicky sa aj menej adekvátne správa. Spravidla sa aj horšie cíti a máva strach, lebo je neisté. Platí, že horšie komunikujúce dieťa prežíva komunikáciu ako stresovú situáciu a bráni sa tým, že ju čo najviac obmedzuje.“
Dobrá znalosť vyučovacieho jazyka je teda podmienkou zvládnutia výučby. Dieťa, ktoré doma rozpráva iným jazykom, prípadne nárečím, môže byť v škole zmätené a pokyny učiteľa si môže nesprávne interpretovať, čo vedie k dezorientácii.

4. Rešpektovanie noriem
Ak je dieťa pripravené do školy, je pripravené rešpektovať normy správania sa v škole. Väčšina 6-ročných detí vie, aké správanie je vhodné, a ktoré nie. K tomu je potrebné poznať základné pravidlá a správať sa podľa nich. Prípadný rozpor medzi normami rodiny a školy je pre dieťa mätúci.

VYHĽADAŤ POMOC
Požiadaviek, ktoré sa na deti už v 1. ročníku základnej školy kladú, teda nie je málo a ich zvládanie skutočne nepatrí medzi najľahšie úlohy. Podľa skúseností pracovníkov pedagogicko-psychologických poradní nie všetky 6-ročné deti sú schopné zvládnuť nároky 1. triedy bez vážnejších problémov. Čo teda robiť, ak dieťa do školy predsa len nastúpilo, no ani po aklimatizačnom období sa „neujalo“? Psychologička Dr. Smiková rodičom odporúča: „Fyzickú zrelosť dieťaťa možno dať posúdiť pediatrovi, psychickú posudzujú bezplatne na žiadosť rodičov psychológovia v pedagogicko-psychologických poradniach, ktorí pri pravidelných konzultáciách môžu  napomôcť dieťaťu ľahšie sa adaptovať v škole, prípadne rozhodnú o odložení jeho nástupu do školy.“

Naše dieťa je naša pýcha: má samé jednotky, učí sa cudzie jazyky, chodí na klavír, na hokej, na tanec… Je úspešné dieťa úspešných rodičov. Počujete ako niekedy hovorí ? A-aa-a-ko... Veď sa zajakáva! Je to dedičné, alebo sme spravili niekde chybu my rodičia? 

Zajakavosť (koktavosť, balbuties) je porucha plynulosti (fluentnosti) reči. Príčiny nie sú celkom objasnené, a predpokladajú sa rôzne faktory – genetické, neurologické, psychické, vplyvy okolia, poruchy učenia a ich kombinácia. Incidencia (výskyt) je asi 5 – 10 %. Zajakavosť vzniká asi v 60 % okolo 3. roku – najčastejšie vo veku 2 –5 rokov, a pred nástupom do školy. Častejší výskyt je u chlapcov (3 : 1). Vzniká aj v školskom veku a len zriedkavo v dospelosti. Pri vzniku sa predpokladajú aj genetické vplyvy, 50 – 75 % zajakavých má aspoň jedného člena rodiny, ktorý sa tiež zajakáva. Dôležitá je aj správna funkcia vegetatívneho nervového systému, primeraná výchova a eliminácia stresov. Často vzniká zajakávanie u detí, na ktoré sa kladú prehnané nároky, alebo sú samotárske so sklonom k egocentrizmu. Potrebné je vylúčiť aj zriedkavejšiu organickú príčinu zajakávania (stavy po zápaloch mozgu, detskej mozgovej obrne a pod.). Liečba je väčšinou úspešná pod vedením odborníka – detského psychológa a logopéda. Vzhľadom na komplexné príčiny vzniku zajakavosti je liečba často zložitá, čím skôr sa však začne, tým je úspešnejšia.

Prejavy zajakavosti:

	Opakovanie hlások alebo slabík (a-a-auto, ma-ma-mama)
	Predĺženie výslovnosti hlások alebo slabík (ááuto, mááma)
	Dlhšie prestávky medzi slovami (auto ……….mama)
	Náhle zrýchlenie alebo spomalenie plynulosti reči (ato, m….a…m…..a)
	Sprievodné príznaky (tiky, kŕče svalov tváre, pohyby hlavou atď)
	Výskyt v určitých situáciach

	Hovorte s dieťatom pomaly
	Medzi rečou robte často prestávky
	Naučte dieťa, že je nie je potrebné neustále rozprávať
	Obmedzte rušivé pozadie počas rozhovorov (televízia, rádio a pod.)
	Neprerušujte nikoho v domácnosti v reči, nechajte každého dohovoriť myšlienku
	Formulujte otázky tak, aby bola možná krátka odpoveď
	Rozprávajte sa často s dieťaťom, nielen o zákazoch a príkazoch
	Neprejavujte navonok nervozitu alebo netrpezlivosť, ak sa dieťa zajakáva
	Nie je vhodné prejavovať súcit voči dieťaťu
	Nepoužívajte rady typu: pomalšie, nadýchni sa, uvoľni sa a pod.
	Nebojte sa porozprávať s dieťaťom a vysvetlite mu podstatu zajakavosti
	Vyhľadajte pomoc odborníka čo najskôr, ak je to potrebné
	Nežiadajte od dieťaťa splnenie aktivít na ktoré nestačí
	Nechcite, aby Vaše dieťa dosiahlo v živote to, čo sa Vám nepodarilo